Svet, spoločnosť, ekonomika, médiá, hokej, generácia hokejistov a fanúšikov, očakávania, spôsoby a formy komunikácie sa za tých 16 rokov výrazne zmenili. Žiaľ, sú aj veci, ktoré sa v hokeji zmenili len minimálne, ak vôbec.
Viete z akého slova a ako je zadefinované slovo šport?
Najširšie vysvetlenie v slovenskom jazyku som našiel na stránke Učenej právnickej spoločnosti (http://bit.ly/definiciasportu) „Z lingvistického hľadiska pochádza pojem šport (eng. sport) s najväčšou pravdepodobnosťou z francúzskeho „desport“/ „deport“, čo v skutku znamená zábavu, odprostenie sa od bežných povinností. Pojem „desport“ má svoj možný pôvod aj v latinskom „deportare“ – baviť sa“ napísal JUDr.Čollák.
Keď však prídeme k vrcholovému športu, zábava ide poväčšine bokom a ide výhradne o výsledky. Žiaľ mnohokrát to platí nielen pre športovcov samotných, ale aj pre fanúšikov a divákov.
V súvislosti s výsledkami našich hokejistov som v posledných dňoch čítal rôzne názory. Niektoré pozitívne, niektoré neutrálne, poväčšine však prevládajú negatívne. S niektorými súhlasím viac, s niektorými menej.
Pri čítaní rôznych komentárov a hodnotení ma vždy napadla jedna vec. Všetci totiž hodnotíme hru, priebežné výsledky a všetko okolo MS v hokeji podľa istých očakávaní.
Nie som športovým psychológom, ale našiel som, že z hľadiska športovej psychológie platia rôzne vzťahy medzi sebadôverou, očakávaniami a cieľmi. A hlavne očakávania môžu byť veľmi zradné – mnohí si totiž myslia, že ak sú nastavené vysoko, majú pozitívny vplyv na výsledok. Avšak v realite, vysoké očakávania vytvárajú nie úplne nutný tlak na športovca. Prísne, resp. príliš vysoké očakávania môžu dokonca spôsobiť absolútnu stratu sebadôvery. A tu je podľa mňa náš problém. Prílišné očakávania.
Pamätám si, ako sme všetci prežívali radosť z účinkovania našich hokejistov v Petrohrade v roku 2000. Pre porovnanie a osvieženie pamäte som si bol prečítať v archívoch dennú tlač z roku 2000.
Pred MS 2000 povedal vtedajší kapitán Ľubomír Sekeráš na otázku, v čom môžu pomôcť skúsenosti z predchádzajúcich piatich majstrovstiev sveta v najvyššej kategórie nasledovne:
„Netrúfam si to odhadnúť. V našom tíme je totiž dosť chlapcov, pre ktorých je to nová skúsenosť a neviem celkom presne, ako sa s ňou vysporiadajú. Keby sme mali ešte zopár legionárov zo zámoria, tak by som vôbec nepochyboval, že pôjdeme ďaleko. Zatiaľ však nemám zlý pocit, ale na druhej strane sme ešte ani len neodcestovali do Petrohradu. Neodsudzujem nás dopredu, akurát nechcem, aby ľudia mali veľké očakávania a potom boli pri jednom zaváhaní hneď nespokojní.“
Pár výstrižkov na ukážku pripájam v galérii. Porovnajte si sami akým spôsobom a o čom písali médiá vtedy a ako píšu dnes:).
Za 16 rokov sa toho zmenilo veľmi veľa. Svet aj spoločnosť sú úplne iné. Prežili sme hospodársku krízu. Zmenila sa jedna celá generácia. Dokonca sme sa medzičasom stali RAZ majstrami sveta v hokeji.
Čo sa taktiež výrazne zmenilo sú naše očakávania, formy komunikácie a médiá, ktoré očakávania vo veľkej miere spoluvytvárajú.
V roku 2000 sme od našich hokejistov postup do štvrťfinále neočakávali, my sme v to dúfali. O medailových ambíciách ani nehovoriac.
V roku 2000 názory a prípadná podpora fanúšikov zo Slovenska sa k hráčom dostávala sprostredkovane. Takisto aj opačným smerom. Facebook a iné sociálne siete vtedy neexistovali.
V roku 2000 boli aj médiá výrazne iné.
Nemalo by sa preto aj hokejové prostredie, zázemie, systém práce, komunikácie, tréneri, hráči a vôbec všetko vôkol hokeja trochu zmeniť a prispôsobiť dobe?
Veď len taká drobnosť. Chápem, že chalani môžu byť pri čítaní diskusií na sociálnych sieťach frustrovaní. Ale posielať fanúšikom odkazy cez svoje súkromné profily? Kde je nejaká komunikačná stratégia reprezentácie?
Keď nadviažem na môj predchádzajúci príspevok (http://bit.ly/ospravedlnenka), prečo si aj takýmto spôsobom hokejisti sami „kazia svoj produkt“? Hádam si niekto nemyslí, že takáto konfrontačná politika a celkovo negatívna atmosféra okolo hokeja pomôže nájsť nových sponzorov/partnerov? Ktorých je mimochodom dnes menej ako v roku 2000…
Nestálo by za to tiež zreálniť naše očakávania pred MS?
A v konečnom dôsledku nestálo by za to vrátiť sa k tomu, že šport by mal prinášať, aj hráčom aj fanúšikom, radosť a zábavu?
Mne by sa to takto páčilo. A som ochotný k tomu aj prispieť.
Pridaj komentár